Vývoj pravidiel cestnej premávky na Slovensku do 2. svetovej vojny

Zavedenie a vývoj pravidiel cestnej premávky úzko nadväzuje na rozmach automobilizmu koncom 19. storočia, kedy sa začali vytvárať pravidlá upravujúce jazdu motorových vozidiel. Po vzniku Československa v roku 1918 sa prebral právny poriadok platný v Rakúsko-Uhorsku, čo znamenalo, že v mnohých oblastiach bola v Československu rozdielna právna úprava v závislosti od toho, či šlo o časti štátu, v ktorých počas monarchie platilo rakúske právo (Čechy, Morava, Sliezsko) alebo uhorské právo (Slovensko, Podkarpatská Rus).

Československo ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska ratifikoval v roku 1921 Zmluvu o jazde automobilov (Paríž, 1909). Táto zmluva bola vyhlásená v Sbírke zákonů a nařízení pod č. 505/1921 Sb. z. a n. a určovala podmienky pre pripustenie vozidla na premávku po verejných cestách (vozidlo muselo mať schválenú technickú spôsobilosť, dve brzdné sústavy, trúbku, spiatočku, štítok so základnými informáciami, poznávaciu značku), základné podmienky pre vodiča (najmenej 18 rokov, vlastnosti, ktoré poskytujú dostatočnú záruku pre verejnú bezpečnosť, držiteľ vodičského preukazu) a základné pravidlá o predchádzaní a o dopravných značkách, ktoré boli štyri v okrúhlom modro-bielom vyobrazení: nerovnosť na vozovke (výtlk), zákruta, železničné priecestie a križovatka. Prípustné boli tiež značky označujúcu colnicu (mýtnicu) a povinnosť zastaviť.

Značky z roku 1921

Na ďalšej parížskej konferencii v roku 1926 bola podpísaná Medzinárodná zmluva o jazde motorovými vozidlami, ktorú ČSR ratifikovala v roku 1931 (č. 9/1931 Sb. z. a n.). Táto zmluva už obsahovala základnú definíciu motorového vozidla (vozidlo opatrené mechanickým pohonom, jazdiace na verejnej ceste bez toho, aby bolo viazané na koľajnice a slúžiace na prepravu osôb alebo tovaru) a podrobnejšie vymedzené technické podmienky pre vozidlo vrátane povinnej registračnej značky a registračného dokumentu. Na základe tejto zmluvy používalo Československo až do svojho rozdelenia v roku 1992 medzinárodnú poznávaciu značku CS. Táto zmluva už taktiež rozoznávala skupiny motorových vozidiel, ktoré sa uvádzali v medzinárodnom vodičskom preukaze (A – vozidlá do 3 500 kg, B – vozidlá nad 3 500 kg, C – motocykle).

Výstražné značky podľa tejto zmluvy už boli v trojuholníkovom tvare a rozlišovala sa výstraha pred chráneným a nechráneným priecestím. Ak poveternostné podmienky neumožňovali použiť plnú značku, mohla sa použiť značka s vyrezaným stredom (logicky bola vtedy bez symbolu nebezpečenstva).

Značky z roku 1931

Zákon č. 124/1931 Sb. z. a n., ktorým sa vykonáva Medzinárodná zmluva o jazde motorovými vozidlami zo dňa 24. apríla 1926 a vydávajú sa niektoré dočasné predpisy o jazde motorovými vozidlami splnomocnil vládu nariadením meniť a dopĺňať vtedajšie nariadenia o jazde motorovými vozidlami, pokiaľ to vyžaduje ochrana bezpečnosti a udržanie poriadku pri doprave na verejných cestách. Taktiež tento zákon upravoval napr. ukladanie pokút za priestupky v blokovom konaní. 

Na základe tohto zákona vyšlo vládne nariadenie č. 107/1932 Sb. z. a n., ktorým sa menia a doplňujú niektoré predpisy o jazde motorovými vozidlami, ktoré napr. určovalo evidenčné značky (P – Praha, Č – zem Česká, M – zem Moravskoslezská, S – zem Slovenská, R – zem Podkarpatoruská) a obmedzovalo najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci na 35 km/h a mimo obce iba pre autobusy a nákladné vozidlá na 50 km/h. Za nedodržanie pravidiel bolo možné uložiť pokutu do 200 Kč alebo väzenie do 15 dní. Už v tomto nariadení sa zakazovalo viesť motorové vozidlo osobám, ktorých rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť je podstatne znížená, napr. následkom opitosti. Taktiež bolo vodičovi motorového vozidla zakázané počas jazdy fajčiť a vodič sa vôbec musel vystríhať všetkého, čo by odvádzalo značnou mierou jeho pozornosť od riadenia vozidla.

Novou zákonnou úpravou pravidiel cestnej premávky, ktorá nahradila dovtedy platiace predpisy v Československu (niektoré ešte z čias Rakúsko-Uhorska) bol zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. o jazde motorovými vozidlami. Tento zákon zaviedol register vozidiel a register vodičov, zdravotnú a odbornú spôsobilosť na vedenie motorových vozidiel, koncesie pre autoškoly. Registre viedli a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel udeľovali okresné úrady; technickú spôsobilosť vozidiel schvaľovali a uznávali zemské úrady, ktoré aj ustanovovali skúšobných komisárov na skúšky z odbornej spôsobilosti. Samotné pravidlá cestnej premávky boli pomerne stručné (len v siedmich paragrafoch), pričom podrobnejšiu úpravu ponechávali na vládne nariadenia. Dopravné značky obmedzujúce najvyššiu dovolenú rýchlosť určovala polícia, výstražné značky určoval okresný úrad. Vládne nariadenie malo o. i. aj zaistiť primeraný odpočinok vodičov z povolania a podrobnosti o dopravných značkách. Vodiči museli mať pri vedení motorového vozidla pri sebe doklady o vozidle a o svojom vodičskom oprávnení; pri nehode, pri ktorej došlo k úrazu, bol vodič povinný poskytnúť laickú prvú pomoc a oznámiť ju na polícii.

Tento zákon tiež upravoval zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za túto škodu a zriadenie Fondu na podporu pri úrazoch motorovými vozidlami. Čo sa týka priestupkov, ako zaujímavosť možno uviesť § 80 ods. 5, podľa ktorého prekročenie najvyššej dovolenej rýchlosti nie je trestné, ak ním nebolo spôsobené inému nebezpečenstvo smrti alebo ublíženia na zdraví. Uzatvorenou osadou sa na účely tohto zákona rozumela skupina viacerých budov tvoriacich spoločné osídlenie (obec, osadu alebo jej časť), v ktorom obvode vzniká čulejší ruch podmienený stykom ich obyvateľov.

Na zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. nadväzovalo vládne nariadenie č. 203/1935 Sb. z. a n., ktoré bolo už značne podrobné (takmer 150 paragrafov) a ustanovovalo technické normy, ktoré museli spĺňať motorové vozidlá (rozmery, hmotnosti, svetlá výška), technické skúšky vozidiel a podmienky pre uznanie spôsobilosti motorových vozidiel k jazde, periodické skúšky motorových vozidiel určených na verejnú prepravu osôb, povinnú výbavu, atď.

Dopravné značky boli stále iba výstražné (modrobiele), pribudol výkričník ako výstraha pred iným nebezpečenstvom. Vodičské oprávnenia sa delili na štyri kategórie: I. – dvojkolesové motorové vozidlá, II. – motorové vozidlá viac ako dvojkolesové s celkovou hmotnosťou do 2 600 kg, III. – motorové vozidlá viac ako dvojkolesové s celkovou hmotnosťou nad 2 600 kg do 3 500 kg, IV. –  ostatné motorové vozidlá s celkovou hmotnosťou nad 3 500 kg, pričom vnútri týchto kategórií sa ešte členili na skupiny: A – vozidlá s motorom spaľovacím, B – vozidlá s motorom parným, C – vozidlá s motorom elektrickým.

Zákon č. 82/1938 Sb. z. a n. o dopravných značkách pre cestnú dopravu vytvoril zákonný inštitucionálny rámec pre určovanie dopravného značenia a jeho vykonávacie vládne nariadenie č. 100/1938 Sb. z. a n. už rozdeľovalo dopravné značky na skupiny: výstražné značky, značky vyjadrujúce dopravné zákazy a príkazy, značky vyjadrujúce dopravné pokyny a všeobecné informačné údaje, svetelné značky na riadenie dopravy, značky označujúce cesty dopravne zvlášť významné a zariadenia pri uzávierkach ciest. Tieto značky vychádzali zo Zmluvy o zjednotení cestných signálov (Ženeva, 1931). Nariadenie upravovalo okrem vyobrazenia a významu dopravných značiek (ktoré už bolo značne podobné súčasným značkám), aj ich umiestňovanie, rozmery a použité písmo. Už v tej dobe bola potreba reštriktívne upraviť umiestňovanie reklamy (§ 8). Semafory mohli byť jednofarebné (červená), dvojfarebné (červená a zelená) i trojfarebné (červená, žltá a zelená). Križovatka bola definovaná ako miesto na verejných cestách, kde sa dva alebo viac dopravných smerov pretína alebo stýka, rozlišovalo sa státie a parkovanie.

Značky z roku 1938

Opatrenie Stáleho výboru č. 275/1938 Sb. z. a n. z 10. novembra 1938 o smere jazdy na verejných cestách zaviedlo s účinnosťou od 1. mája 1939 jazdu vpravo (dovtedy sa v Československu ešte na základe rakúsko-uhorských pravidiel jazdilo vľavo). Stály výbor bol orgánom Národného zhromaždenia zložený z poslancov, ktorý pôsobil v čase, kedy nezasadalo Národné zhromaždenie (napr. po rozpustení niektorej snemovne alebo medzi jednotlivými zasadnutiami) a jeho opatrenia boli de facto na úrovni zákona. Po rozpade Československa v marci 1939 sa však na území Prahy v Protektoráte Čechy a Morava zaviedla jazda vpravo už 26. marca 1939 a na Slovensku dokonca už od 18. marca 1939 (vládne nariadenie č. 13/1939 Sl. z. o smere dopravy po verejných cestách, čo ešte neskôr doplnila vyhláška ministra vnútra č. 384/1943 Ú. n. o smere dopravy po verejných cestách).

Čo sa týka pravidiel cestnej premávky z rokoch 1939 – 1945, stojí za zmienku ešte vyhláška Ministerstva vnútra č. 286/1942 Ú. n., ktorá vo verejnom záujme zakazovala rýchlejšiu jazdu osobnými motorovými vozidlami mimo miest, obcí a osád ako 80 km/h (autobusy nemohli prekročiť 50 km/h, so zvláštnym úradným osobitným povolením 65 km/h). Protižidovské opatrenia sa prejavili aj v tom, že podľa § 53 zákona č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov Žid nemohol riadiť slovenské motorové vozidlo ani získať povolenie na jeho riadenie. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť na začiatok