Najčastejšie chyby v dopravnom značení I

Kde začať… tých chýb je neskutočne veľa a ťažko vybrať tie najčastejšie. Preto si sériou niekoľkých článkov spestríme články s prehľadom značiek podľa novej vyhlášky (po prejdení všetkých zvislých značiek ešte bude nasledovať vodorovné značenie, svetelné signály/pokyny a dopravné zariadenia). Horšie však ako početnosť chýb je ich závažnosť a systematickosť. Prvá chyba je, že značiek je veľa. Veľmi veľa. Kým neprídete do nejakej normálnej krajiny a nezačnete si to tam vedome všímať, ani si neuvedomíte koľko veľa ich u nás je. Keďže ich je veľa, tak sú zväčša zbytočné. Skromný, poloodborný pohľad vraví, že ak hocikde na Slovensku vidíte desať značiek, minimálne päť z ich tam nemá byť vôbec a zo zvyšných minimálne tri vykazujú nejaké chyby. 

Značky sú zle čitateľné. Neskoro viditeľné. Nesprávne umiestnené. V nevhodných rozmeroch. S nelogickými nápismi. So smiešnou grafikou. Duplikujú všeobecné pravidlá. Vytvárajú nezmyselné pravidlá. Sú nastavené na vymyslenej nadradenosti a podradenosti medzi značkami ako keby vodič za jazdy nemal nič lepšie na práci iba meditovať nad tým, čo tým vlastne odborníci chceli povedať a čo má prednosť pred čím a čo teda platí a čo neplatí (vrcholom odbornosti sú „prenosné“ značky s červeno-bielymi pruhovanými stĺpikmi pridrôtované o stĺpy verejného osvetlenia). Sú koncipované z helikoptérového pohľadu (s hlavou nad mapou a projektom) bez ohľadu na to, že vodič vidí značky z výšky cca meter a niečo nad zemou (ok, kamionista a kombajnista v tom majú výhodu).

Všetko to často presne v súlade so zákonom, technickými normami/predpismi či bývalou vyhláškou, často však v súlade akurát tak s nepísanými tradíciami a obyčajmi nášho odborného dopravného inžinierstva, ktoré nechápe základné princípy toho, čo má robiť. Namiesto otázky „Musí tu tá značka naozaj nevyhnutne byť?“ sa nad projektom kladie otázka „Čo by sa tam ešte mohlo pridať?“, pričom štandardne sa začína frázou „Čo keď…“ a končí „… aby vodič vedel.“.

V niekoľkých článkoch si na názorných príkladoch ukážeme a vysvetlíme najčastejšie chyby, a to s poukázaním na logiku pravidiel cestnej premávky, význam pre účastníkov, medzinárodné štandardy a príklady zo zahraničia.

Začneme dopravným značením týkajúcim sa najzraniteľnejších účastníkov cestnej premávky (vulnerable road users). Podľa našich odborníkov ide o “nekvalifikovaných účastníkov” (kvalifikovaní sú takí, ktorí v 18-tich zvládli jeden z 30 dopredu známych testov, čím získali doživotné PhD. na katedre cestnej premávky). Ich zraniteľnosť je ich problémom, ktorý si majú riešiť tým, že budú nosiť prilby, reflexné prvky, vesty, svetielka, kahance, dávať si pozor bez ohľadu na to, či sú na ceste, priechode alebo na chodníku a celkovo sa majú chrániť ako sa len dá, ideálne tak, že nebudú vychádzať z domu a zavadzať (viď príspevky polície na FB, kde po takmer každom zrazení chodca apelujú na chodcov, nie na vodičov). A keďže sú nekvalifikovaní, tak odborným riešením je usmerňovať ich jednoduchým, ľahko pochopiteľným a intuitívnym značením…

Chodci

Chodec je s prehľadom absolútne najčastejšie sa vyskytujúci účastník cestnej premávky. Štandardne je pre neho najkritickejším pohybom prechádzanie cez cestu, keďže však u nás máme (bezbreho) tolerované (bezbrehé) parkovanie na chodníkoch, tak ani na chodníkoch to pre neho nie je bohviečo. Pri prechádzaní máme na chodcov nachystanú takú našu miestnu kuriozitku – priechod pre chodcov. Vyzerá to ako zebra, ale nie je to zebra. Je to niečo, kde si musí chodec dávať pozor podobne ako mimo zebry, lebo sa musí najskôr presvedčiť, či môže cez cestu bezpečne prejsť, dokonca sa musí voči vodičom správať ohľaduplne a nemá prechádzať cez priechod samostatne, ale v skupine (!). Chodca, ktorý sa zjavne približuje k priechodu a chce cez neho prejsť, môže vodič veselo ignorovať; v podstate môže veselo ignorovať aj samotný priechod, pretože vodič nemá povinnosť približovať sa k priechodu len takou rýchlosťou, aby neohrozil chodcov. Všetky tieto naše miestne kuriozitky sú samozrejme v rozpore s medzinárodným dohovorom. Pri prípadných snahách o zosúladenie našich pravidiel s civilizovaným svetom však netreba zabúdať na to, že viac ako polovica priechodov sa bude musieť najskôr zbrúsiť. A nie – nič také ako absolútna prednosť pre chodcov na priechode neexistuje ani sa nikde neaplikuje. To len pár odborníkov (tradične) nepochopilo, o čom to celé je.

To, že priechod vyzerá tak ako vyzerá, má svoj dôvod. Široké (0,5 m) a dlhé (min. 3 – 4 m) biele pásy sú dobre viditeľné aj z toho nízkeho posedu, ktorý vodič má. Inak by tie pásy až tak dlhé byť nemuseli, veď chodcom by stačilo aj cca 2 m, aby sa v pohode míňali. Lenže ozajstný zmysel tvaru priechodu pre chodcov si u nás nikto neuvedomuje, preto sa tu veselo značia aj obrysy dočasných priechodov, ktorých viditeľnosť pre vodičov je sama o sebe prakticky nulová.

Keďže priechody pre chodcov neznamenajú to, čo by mali znamenať, tak sa – logicky – vyznačujú všade. Aj tam, kde treba dať chodcom prednosť bez ohľadu na priechod (pri odbočovaní). A keďže sa vyznačujú všade, tak niektoré z nich vizuálne zanikajú a treba ich zviditeľniť. Minimálne zvislou značkou a ideálne všetky, lebo čo keď nasneží?! Ako tí chudáci chodci potom budú vedieť, kde si majú dávať pri prechádzaní cez cestu pozor? Že zvislá značka je iba informačná a orientovaná na vodičov, nie chodcov, je nepodstatný detail. Proste ju treba, aj so šípkou o smere, aj z vnútornej strany križovatky, dokonca na miestach, kde ju vodič ani nemá šancu zbadať, na svetelných križovatkách a aj s formalistickými dodatkovým tabuľkami (2x, 4x). Ideálne samozrejme so žlto-zeleným fluorescenčným lemovaním. Ak by toho bolo málo, treba pridať podfarbenie (čím viac farieb, tým viac adidas) a na dotvorenie farebného cirkusu netreba zabúdať na blikajúce gombíky pred priechodmi, ktoré za dobrej viditeľnosti netreba a za zlej viditeľnosti to ešte zhoršia.

Projektant je spokojný, lebo vykáže činnosť. Policajt je spokojný, lebo to nemá vplyv na bezpečnosť a hlavne plynulosť. Starosta je spokojný, lebo vidno, že niečo robí. Vodiči sú spokojní, lebo je to celkom jedno, či niekde je alebo nie je priechod. Chodci sú spokojní, lebo vedia, kde si majú dávať pozor. Win-win.

Wolfstahl je pohraničná dedina na východnej periférii Rakúska, s viac ako 1100 obyvateľmi a s 1 (slovom “jediným”, „einzigen“) priechodom pre chodcov.

Ubľa je pohraničná dedina na východnej periférii Slovenska, s menej ako 800 obyvateľmi a so 6 (slovom “šiestimi”, „шістьма“) priechodmi pre chodcov, za predpokladu, že toto sa berie iba ako 1 priechod a nie 4 (hoci z pohľadu pravidiel sú to 4 priechody a chodec sa 4x musí presvedčiť, či môže bezpečne prejsť):

Malá križovatka bez jediného priechodu pre chodcov:

Zvislé značky

Nie až tak dávno (do roku 2009) aj odborníci tušili, že označovať každý priechod návesťou (informatívnou značkou) nie je celkom v súlade s logikou a už vôbec nie bezpečnosťou; len potom sa pár odborníkov zamyslelo a začalo sa doslova tupo označovať všetko hlava-nehlava. Lenže, niektoré priechody má ozaj zmysel trochu zvýrazniť pre vodičov, teda označiť ich aj zvislou značkou; tá však v záľahe všetkých ostatných značiek o priechode zaniká, tak sa problém „riešil“ červeným podfarbením priechodu, blikajúcim žltým svetlom, žltozeleným orámovaním zvislej značky, blikajúcimi gombíkmi vo vozovke pred priechodom, … Namiesto toho, aby sa problém ozaj vyriešil – čiže aby sa priechody vyznačovali iba tam, kde ich treba a z tých pár vyznačených priechodov, aby sa označili zvislou značkou tiež iba tie, ktoré treba.

Zvislé značky o priechode všade, kde pozrieš:

Označenie počtu priechodov je klasický príklad odborného chápania dopravného značenia – každý priechod musí byť označený aj zvislou značkou, aby vodič vedel… Ak mám tabuľku s počtom, tak ako viem, kde je ten druhý priechod? Musím sa pozrieť na vozovku. To musím tak či tak, takže načo tam je počet? A na akú vzdialenosť sa vzťahuje ten počet? Mimochodom – pri situácii ako na Šafárikovom námestí sa ten počet vzťahuje len na priechod pre cyklistov:

Ak sú oba priechody označené aj zvislou značkou, pričom priechod pre chodcov je hore a priechod pre cyklistov je dole, ktorý na vozovke je z pohľadu prichádzajúceho vodiča skôr? Lebo pri dodržaní pravidla sklopenia, ktoré sa uplatňuje na smerových značkách (ciele idú zhora nadol od najvzdialenejšieho po najbližší) by to malo byť označené naopak. Z opačnej strany je usporiadanie zvislých značiek rovnaké – priechod pre chodcov hore, priechod pre cyklistov dole, ale pozície priechodov na vozovke sú opačné. Aký záver z toho plynie pre vodiča? Ak chce vedieť či, kde a aký je priechod, treba sa pozerať sa na vozovku, nie na zvislé značky.

Na Šafárikovom námestí vidieť aj to, že priechody sú označené zvislou značkou, hoci ide o svetelne riadenú križovatku. To už má obdobu hádam iba v Poľsku či na Ukrajine.

Občas aj u nás ešte vidieť pozostatky z čias, kedy nikoho nenapadlo označovať priechod na svetelne riadenej križovatke zvislou značkou:

Správne neoznačenie priechodu zvislou značkou, ak ide priechod pozdĺž hlavnej cesty:

Pri priechode pre cyklistov je to úplne jedno, keďže či tam je alebo nie je, nemení to nič na prednosti, ale robí sa to bežne aj pri priechode pre chodcov, kde už ten rozdiel aspoň trochu je, takže – čo znamená zneplatnenie informačnej zvislej značky pri ponechaní (regulačnej) vodorovnej?

Podfarbenie

Odborníci sa na značenie dívajú zvrchu, na papieri (projekte). Tam môže červeno-biela kombinácia vyzerať fajn. Ale pre vodiča, ktorý sa na zebru díva z výšky cca 1,5 m, je to úplne na nič.  Občas z toho vznikne aj takéto abstraktné výtvarné umenie:

Porovnanie viditeľnosti dvoch priechodov, ktoré sú vedľa seba, a to zhora a z cesty:

Taktilná dlažba

Ide o reliéfnu dlažbu tvoriacu pásy, ktoré majú svojím tvarom, ale aj farbou (kontrastom) pomáhať nevidiacim v orientácii a pohybe. Tie pásy sú v podstate len dva: vodiaci (pozdĺžne drážky) a varovný (priečne polguľaté výstupky). Vodiaci pás má nevidiaceho pomocou hmatu (palicou) navádzať daným smerom a hovorí mu – môžeš tomu pásu dôverovať, vedie ťa po chodníku (bezpečnom priestore) a bez obáv z toho, že narazíš bez varovania na nejakú prekážku/nebezpečenstvo. Varovný pás zas naopak slúži na to, aby nevidiaceho varoval, že pozor, za týmto pásom nie je bezpečne (môže tam byť vozovka, schody, koľajisko a pod.). Vodiaci (pozdĺžny) pás pred rizikovým miestom má končiť varovným (priečnym) pásom. Do pásov sa nemajú v žiadnom prípade umiestňovať stĺpiky značiek, stožiare verejného osvetlenia či stĺpy semaforov (semafory sa tam umiestňujú úplne vedome a systematicky, pretože to bohužiaľ požaduje ešte aj samotná Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska kvôli tlačidlám so zvukovým signálom) a už vôbec by sa na nich nemalo parkovať.

Vodiaci pás sa nemá dávať na priechode pre chodcov, pretože to nie je bezpečný priestor – je to vozovka! Vodiaci pás spolu s varovným pásom má pred každým priechodom tvoriť tvar písmena T (vodiaci pás je presne v smere priechodu, varovný pás je kolmo na priechod). Takto nastavená taktilná dlažba určuje pre nevidiaceho smer, ktorým má prejsť cez vozovku. Ak príde na koniec priechodu, zase natrafí na také isté téčko z opačnej strany – čiže aj keď ide mierne šikmo, stále ho trafí a vie sa zorientovať. A ak už je z nejakých dôvodov opodstatnené použiť vodiaci pás aj priamo na priechode, tak rozhodne nemá pás pre nevidiacich prerušovať zebru – to znižuje viditeľnosť priechodu pre prichádzajúcich vodičov, a teda bezpečnosť všetkých chodcov. 

Vodiaci pás sa tiež systematicky ohraničuje z oboch strán varovným pásom – to má nevidiacim čo povedať? Veď ak ho hľadajú, tak najskôr natrafia na varovný pás, ktorý im hovorí, že pozor, tu je nejaký problém (vodiaci pás je pre nich problém?) a keď sú už na varovnom páse, tak im hovorí, že pozor – mimo pásu je problém (hoci sú uprostred chodníka?).

Na Starom moste (spolu so Štúrovou ulicou) v Bratislave sa dá nájsť veľa neduhov odborného prístupu k dopravnému značeniu. Čo sa týka pásov pre nevidiacich, poloodborným okom tu vidieť hneď niekoľko nesprávnych vecí. Varovný pás, ktorý nie je kolmý na smer priechodu. Priechod pre chodcov vedený cez električkové koľaje (načo, keď chodec nemá pred električkou prednosť?) a ešte k tomu cez neho vedený vodiaci pás pre nevidiacich 4x prerušený koľajami (!). 

Na výreze sú 4 semafory umiestnené presne vo vodiacich pásoch:

Starý priechod, síce s vodiacim pásom, ale aspoň neprerušenou zebrou:

Priamo z budovy Spolkového vzdelávacieho inštitútu pre nevidiacich vo Viedni (Bundes-Bildungsinstitut – Schwerpunkt Sehen) vychádza vodiaci pás, ktorý sa rozvetvuje na obe strany k priechodom a pred nimi končí varovným pásom. Cez priechod nevedie nič. Že by tí Rakúšania vôbec nedbali na bezpečnosť a orientáciu nevidiacich?!

Z druhej strany tej istej križovatky – pekne vidieť, že stĺpy semaforov sú úmyselne umiestnené mimo vodiacich/varovných pásov (ale tak, aby nevidiaci trafili k tlačidlu so zvukovým signálom):

Priechody pre chodcov pred sídlom Organizácie Spojených národov v Ženeve iba s varovným pásom:

Ani v Nórsku nevidieť, že by tam niekoho napadlo dávať semafory do pásov pre nevidiacich či ťahať vodiaci pás cez priechod pre chodcov:

Inak, nevie niekto, prečo v rámci Dňa bielej palice (15. október) polícia dohovára tým vodičom, ktorí kašlú na chodcov s bielymi paličkami pred priechodmi, keď neexistuje povinnosť dávať im prednosť predtým ako vstúpia na vozovku? Jediné špecifické pravidlo vodiča voči nevidiacim (osobám s bielou paličkou) je dbať na zvýšenú opatrnosť voči nim. Nech už to znamená čokoľvek, rovnakú povinnosť má vodič aj voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím a starým osobám a políciu by asi nenapadlo raz do roka pokutovať tých vodičov, ktorí pred priechodom nezastavia kývajúcej mamičke s kočíkom či dôchodcovi s barlou.

Cyklisti

Cyklisti majú smolu v tom, že pre odborníkov sú zväčša niečo ako hmyz. Zhruba chápu, že sú všeobecne užitoční a bez nich to nejde, ale… nemôžu byť užitoční niekde inde? Lebo nás dosť obťažujú. Smola sa zväčšuje, pokiaľ má miestny odborník ochranárske sklony a chce svojimi opatreniami „chrániť“ cyklistov. Duplovanú smolu majú cyklisti v tom, že najväčší odborníci spomedzi cyklistov, resp. najväčší cyklisti spomedzi odborníkov, aj tak väčšinou projektujú/posudzujú/schvaľujú cesty pre autá a tak pristupujú aj k cyklistickým komunikáciám. A ešte k tomu aj tá cykloodbornosť zvykne byť založená skôr na predĺženom víkende Passau-Bratislava po hrádzi alebo na webových fotkách/videách z Holandska namiesto študovania holandských či iných predpisov. Ako názorný príklad poslúži hra „Nájdi rozdiel“ pri tom, ako sa majú previesť cyklisti z vozovky na obojsmernú cyklocestičku.

“Jednoduchý” slovenský spôsob – nesmie chýbať pozdĺžna súvislá čiara medzi protismernými smermi cyklocestičky a priechod pre cyklistov; keď už je ten vyznačený na vozovke, tak musí byť označený aj zvislými značkami a keďže, čo nie je zelené, to sa neráta, tak pekne všetko podfarbiť + samozrejme nesmie chýbať koridor, lebo to je základný kameň bezpečného vedenia cyklistov. Klincom je pridanie ďalšieho kolízneho bodu pre cyklistu, ktorý už prešiel cez vozovku, tým, že sa vyvedie mimo vozovku a znova má dávať prednosť vozidlám na ceste. Keby chýbalo čo len niečo z toho, tak by to pre cyklistov znamenalo asi úplne iné postavenie na ceste, úplne iné prednosti a nevýhodnejšie (nebezpečnejšie) prechádzanie cez cestu…

V prípade menej chápavých cyklistov a vodičov možno situáciu vyšperkovať v jednom smere výstražnými značkami (zvislou aj vodorovnou) a v druhom smere prikázaným smerom (zvislým aj vodorovným):

Mimochodom, niečo, čo by cyklistovi naznačilo takú drobnosť, že má dávať prednosť vozidlám idúcim po ceste, ste našli?

Oproti tomu niečo zo zlého kapitalistického Západu, kde zjavne nemajú peniaze na farbu, tak musia zužovať vozovku, vyznačiť cyklistom dávanie prednosti a dokonca vytvoriť dopravný tieň na bezpečnejšie napojenie:

Veľmi nevhodne ukončený cyklistický pruh “automobilovým” spôsobom – ako keby šlo o zbiehanie bežných jazdných pruhov a cyklista mal spätné zrkadlá, pričom ešte aj musí dávať prednosť vozidlám, medzi ktoré sa zaraďuje:

Priechod pre cyklistov

Cyklisti až tak veľmi nechodia, však? Čiže už len ten samotný výraz nie je celkom kóšer. Poliaci to volajú „przejazd dla rowerzystów“ (oproti „przejście dla pieszych“) a Česi „přejezd pro cyklisty“ (oproti „přechod pro chodce“). A s nesprávnym výrazom sa vezie aj nejasný účel a zmysel priechodu pre cyklistov a vlastne aj celá právna úprava prechádzania cyklistov cez cestu. Na rozdiel od prechádzania chodcov cez cestu totiž pravidlá cestnej premávky nijak nerozlišujú prechádzanie cyklistov cez cestu na priechode a mimo neho. Ono totiž celkový koncept „prechádzania cyklistov cez cestu“ je pomerne zvláštny a vyplýva z toho, že sa cyklistom priraďuje postavenie blízke chodcovi, hoci ide o vodiča vozidla. O prechádzaní auta, motorky či traktora cez cestu sa v pravidlách nepíše nič.

Väčšina pravidiel je pri priechode pre chodcov a priechode pre cyklistov rovnaká:

• ak vodič zníži rýchlosť alebo ak zastaví vozidlo pred priechodom, aby umožnil prejsť cez cestu chodcom/cyklistom, vodiči ostatných vozidiel idúcich rovnakým smerom sú takisto povinní znížiť rýchlosť jazdy alebo zastaviť vozidlo,
• vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom aj cyklistom,
• vodič nesmie ohroziť chodcov/cyklistov prechádzajúcich cez priechod (otázka za 10 bodov do testu na vodičák – a inde môže vodič ohroziť chodcov/cyklistov?!),
• vodič nesmie zastaviť vozidlo na priechode pre chodcov/cyklistov, ak to nevyžaduje bezpečnosť cestnej premávky,
• vodič nesmie predchádzať, otáčať sa a cúvať na priechode pre chodcov/cyklistov a bezprostredne pred nimi,
• vodič nesmie zastaviť a stáť na priechode pre chodcov/cyklistov a 5 m pred nimi.

Lenže… zároveň platí, že cyklista môže prechádzať cez vozovku, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonúti ich vodičov k zmene smeru alebo rýchlosti jazdy. Nie je preto zrejmý vzťah medzi pravidlami pre vodičov idúcich po vozovke a pravidlami pre cyklistov pri prechádzaní cez ňu, keď by kvôli cyklistovi nemal vodič akokoľvek zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy (je to ešte prísnejšie ako pri dávaní prednosti v jazde, kde platí, že vodič by nemal náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy). Z priechodu pre cyklistov nevyplývajú pre nich teda žiadne odlišnosti oproti prechádzaniu mimo priechod, ich vyznačovanie dopravným značením je preto nevýznamné, keďže de facto plnia pre cyklistov iba úlohu vodiacich čiar. Paradoxne môže priechod pre cyklistov znamenať pre cyklistu v konečnom dôsledku nevýhodnejšie postavenie vo vzťahu k vozidlám.

Pri cestičke pre cyklistov, ktorá vedie súbežne s cestou a pri vjazdoch a výjazdoch z miest mimo ciest, odbočeniach a križovatkách pretína vedľajšiu cestu (vozovku) priechodom, sa na Slovensku neuplatňujú štandardné a logické pravidlá. Vzhľadom na vyznačovanie priechodov pre cyklistov v takýchto miestach nastáva úplne opačná prednosť ako by mala byť. Podľa našich pravidiel cestnej premávky má cyklista dať prednosť tak vozidlu odbočujúcemu z hlavnej cesty (Bajkalskej) na vedľajšiu, ako aj vozidlu, ktoré vchádza z vedľajšej cesty na hlavnú. Takýto postup je však v rozpore s medzinárodnými pravidlami, keďže predmetná cestička pre cyklistov je súčasťou hlavnej cesty (konštrukčne od nej oddelená) a vodič odbočujúci z hlavnej cesty, ako aj vodič vchádzajúci z vedľajšej cesty na hlavnú, majú dať cyklistovi prednosť rovnako ako keby jazdil priamo na vozovke. Asi iba u nás považujeme za odborné, logické a správne, že cyklistom, ktorým postavíme bezpečnú infraštruktúru (stavebne oddelenú cyklocestičku), zhoršíme postavenie na ceste oproti cyklistom, ktorí jazdia priamo vo vozovke medzi autami bez akejkoľvek infraštruktúry alebo iba s vyznačeným cyklistickým pruhom či ochranným pruhom.

Povinná cyklocestička

Komunikácie, ktoré svojím šírkovým ani pozdĺžnym profilom nespĺňajú požiadavky na komfortné bicyklovanie, nekvalitné stavebné riešenia prejazdov cez obrubníky, zavadzajúce stĺpy, priechody pre cyklistov s povinnosťou dať prednosť v jazde popred vjazdy do skladov a priemyselných/obchodných prevádzok, príp. dokonca priechody pre chodcov, ktoré cyklista nesmie použiť. To je bežný stav našich cyklistických komunikácií označených niektorou zo značiek , ktoré znamenajú, že takú komunikáciu cyklisti musia použiť. Spôsobuje to ich oprávnené rozčúlenie nad ich povinným používaním a pravidelne preto badať snahy zrušiť toto pravidlo. Ide však opäť len o „riešenie“ problému – namiesto toho, aby sa nekvalitné cyklokomunikácie neoznačovali značkou o ich povinnom používaní, chcú, aby sa z významu značky úplne vypustila povinnosť pre cyklistov, hoci ide o jej základný parameter (aj medzinárodne).

Príkladom, na ktorom vidieť všetky vyššie uvedené neduhy, je Kopčianska ulica v Petržalke. Okrem toho je táto komunikácia označená najskôr ako cyklocestička (t. j. chodci ju nesmú vôbec použiť, iba korčuliari, skejtbordisti a pod.), potom zrazu ako spoločná cestička pre chodcov a cyklistov. Na jej konci zjavne nikto nevedel, čo vlastne končí, tak tam dali všeobecnú značku o konci niečoho, hoci podľa vtedajšej vyhlášky sa mala použiť značka s preškrtnutým príslušným symbolom. A to je už stavebne vylepšená, lebo pri jej spustení to bolo ešte horšie…

Značka v sebe obsahuje dva základné parametre: zákaz použitia takej komunikácie pre necyklistov a príkaz pre cyklistov použiť ju. Ak sa má nejaká komunikácia takto označiť, musia byť splnené oba dôvody. Zákaz platí už zo samotného vyznačenia komunikácie vodorovným značením, takže kvôli tomu zvislú značku netreba. A prikazovať niečo má význam len vtedy, ak je na výber aj iná možnosť (ktorá sa logicky touto značkou cyklistovi zakáže) – čiže zväčša ide o to, aby sa cyklistovi zakázalo jazdiť po vozovke/chodníku a prikázalo ísť po cyklocestičke. Musí ísť teda aspoň približne o súbežné komunikácie. Ak cestu križuje cyklocestička, vedúca krížom cez pole, tak jej označenie ako prikázanej cestičky pre cyklistov nemá opodstatnenie (má sa použiť zákaz vjazdu pre všetky motorové vozidlá ). Taktiež pri tom treba vziať na zreteľ záujmy chodcov – ak nemajú k dispozícii vlastný chodník, je nesprávne im legálne neumožniť chôdzu po takejto turistickej komunikácii.

Pozdĺžne čiary

Automobilové projektovanie vidieť aj na tom, že cyklistické komunikácie majú bežne krajnicové čiary, čo je z hľadiska ich významu pre cyklistov nepotrebná vec. Stredová čiara na oddelenie protismerných pruhov sa tiež asi používa podľa tabuliek na cesty a rozhľadové pomery na predchádzanie sa posudzujú podľa max. rýchlosti 50 km/h v obci.

Chybou je aj vyznačovanie stredovej čiary na spoločnej cestičke pre chodcov a cyklistov . Je to najmenej žiaduci spôsob vedenia cyklistov mimo vozovky, keďže de facto to znamená, že sa cyklistom prikázalo jazdiť po chodníku. Chodník by však naďalej mal vyzerať ako chodník a cyklisti musia tomu prispôsobiť svoju jazdu, čo vyznačená stredová čiara priamo nabúrava (evokuje to komunikáciu určenú pre nich).

Zelená farba

Začať používať na podfarbenie pre cyklistov nebezpečných miest zelenú farbu bol výborný odborný nápad; zhruba na podobnej úrovni ako začať používať zelenú farbu na vyznačovanie cyklistických čiar. Na rozdiel od zelených čiar sa však zeleného podfarbenia cykloodborníci držia zubami-nechtami a už nevadí, že Nemci, Rakúšania, Švajčiari, Holanďania, atď., dokonca aj Česi, podfarbujú nebezpečné úseky červenou farbou. Stačí nájsť na webe pár obrázkov so zelenými pruhmi z Francúzska či Berlína a bez poznania širších súvislostí to používať ako „argument“.

V Dánsku zvykli podfarbovať modrou všetky kríženia cyklistických komunikácií s vozovkou; postupne od toho však ustupujú a podfarbujú iba niektoré kríženia a často dokonca iba v prvej polovici. Podfarbenie totiž primárne neslúži pre cyklistov, ale pre vodičov a hlavný bezpečnostný význam to má na zvýraznenie priestoru, v ktorom jazdia cyklisti, a to najmä pre vodičov odbočujúcich doprava. Tí totiž môžu dostať cyklistu do mŕtveho uhla, z čoho plynie zvýšené riziko zrážky.

Dopravne upokojené oblasti

S chodcami a cyklistami priamo súvisia dopravne upokojené oblasti. Medzi ne sa zaraďujú najmä zóny 30 a obytné zóny . Pešia zóna vzhľadom na jej charakter (je z nej vylúčená akákoľvek premávka vozidiel, kým nie je povolené inak) je skôr široký chodník a nie dopravne upokojená oblasť. Svojimi pravidlami u nás do takých oblastí spadá aj školská zóna , čo je však značne atypická značka a do budúcna k takým oblastiam možno zaradiť aj cyklistickú cestu . Úplne kľúčovou podmienkou na to, aby sa nejaká oblasť dopravne upokojila, je jej stavebné prevedenie. Už to musí samo osebe pôsobiť na vodičov tak, že svoje správanie „skľudnia“, t. j. prispôsobia prostrediu. K tomu okrem iných vecí patrí aj čo možno najväčšia absencia dopravného značenia – nevyznačujú sa krajnicové či stredové čiary, hlavné/vedľajšie cesty a pod. Všetky cesty v takej oblasti musia byť dopravne homogénne. Dopravná značka označujúca takú oblasť na vstupe/výstupe je až následný prvok, ktorý to skľudnenie aj legálne zakotví. U nás je to však často naopak – umiestni sa značka a tým sa považuje oblasť za upokojenú. Prípadne sa doplní „optickou psychologickou brzdou“, ktorá vyzerá až tak psychologicky, že musel byť jej význam zakotvený vo vyhláške, lebo by nebol zjavný sám osebe (podvedome).

Zóna 30

Doslova absurdná zóna 30 na dunajskom nábreží v Bratislave, ktorá je tvorená štvorprúdovou cestou a v ktorej je zvýšená rýchlosť na 50 km/h, aby sa ušetrilo pár značiek, ktoré majú byť iba v uličkách ústiacich a vyúsťujúcich do/z historického centra:

Vjazd a výjazd do/zo zóny 30 – veľká rozľahlá križovatka, bez akýchkoľvek primeraných stavebných úprav:

Vjazd a výjazd do/zo zóny 30 – bez značky daj prednosť, bez vyznačeného priechodu chodcov či priechodu pre cyklistov. Chodník aj cyklistická komunikácia pokračujú križovatkou kontinuálne, bez akejkoľvek zmeny povrchu, bez akéhokoľvek dopravného značenia:

Žiadne priechody pre chodcov pozdĺž hlavnej cesty pred vjazdmi a výjazdmi do bočných uličiek, čo sú zóny 30:

Vyvýšený priechod pre chodcov je logicky nesprávny – zvýšením úrovne, na ktorej je vyznačená zebra, sa znižuje uhol, pod ktorým ju vodiči vidia. Vodičom je preto vhodnejšie vyznačiť iba vyvýšenie vozovky (v tomto prípade šachovnicou), ale bez vyznačenia zebry – chodci idúci po chodníku popri hlavnej ceste, idú stále iba po chodníku, bez ohľadu na to, či ten chodník niekde križuje bočná cesta či výjazd z nejakého areálu a pod.:

Spomaľovací prah

Jedným zo stavebných prvkov, ktoré sa používajú v dopravne upokojených oblastiach, sú spomaľovacie prahy. Medzi ďalšie stavebné prvky možno zaradiť aj vystúpené nárožia, ostrovčeky vo vozovke, šikany (zmeny priebehu jazdných pruhov) či zmena povrchu vozovky. Stavebné spomaľovacie prahy sú označené vodorovným značením, montované retardéry sú zas žlto-čierno. Pri nízkej rýchlosti sú teda dostatočne dobe viditeľné. Označovali sa však (dokonca povinne) aj zvislou značkou, ktorá plnila úplne protikladnú úlohu – slúžila rýchlo idúcim vodičom na to, aby včas zaregistrovali prah, mohli cez neho spomaliť a následne potom znova zrýchliť. Hoci bezpečnostným záujmom je, aby vodiči šli pomaly v celej zóne, nie iba na niektorých miestach v zóne. Napriek tomu, že spomaľovacie prahy v zóne 30 nie sú nič neobvyklé, bola ich prítomnosť (nelogicky) naznačovaná v samotnej zónovej značke a ešte aj všetky prahy boli samostatne označené.

Spomaľovacie prahy v priamom smere, označené sú iba hrany vodorovnou šachovnicou, bez zvislých značiek:

Klasický retardér, bez označenia zvislou značkou:

Zdá sa, že ani v horších klimatických podmienkach nikoho netrápi, že prahy nie sú označené zvislou značkou:

Obytná zóna

Hlavným grafickým prvkom značky je, že sa dieťa hraje s loptou pred autom. Lebo v obytnej zóne sú povolené hry detí na ceste. Čiže to nie je vlastne nič iné ako chodník, po ktorom smú jazdiť aj vozidlá. Aj vchádzať do takej zóny by sa malo cez chodník, vyvýšený prah či obrubník a celá obytná zóna by mala aj vizuálne vyzerať ako chodník – čiže žiadne značky, žiadne rozlišovanie vozovky, krajnice, chodníka a pod. A pretože sa tam môžu hrať deti, tak vozidlá musia jazdiť pomaly. A pretože sa tam môžu hrať deti, tak sa tam nesmie parkovať kde kade (hoc aj pri inak dodržaných všeobecných pravidlách), ale iba na vymedzených miestach. U nás sa však často vidia iba dva významy tej značky – max. rýchlosť 20 km/h a zákaz voľného parkovania, preto sa obytnou zónou označuje kadečo. Ak sa má zaviesť zóna, v ktorej sa má jazdiť pomaly, má sa označiť značkou . Ak sa má zaviesť zóna, kde bude možné parkovať iba na vyznačených miestach, má sa označiť značkou . Ak sa má zaviesť zóna, kde majú platiť oba tieto veci, má sa označiť oboma značkami. Ale ako obytnú zónu možno vyznačiť len takú oblasť, kde sa chce, aby sa na ceste hrali deti.

V rámci obytnej zóny sa tiež označuje kadečo, napr. zákaz státia (ktorý platí tak či tak), slepá cesta vrátane predzvesti (obytné zóny z povahy veci nemajú byť tranzitné), priechod pre chodcov (v zóne, kde môžu chodci používať cestu v celej šírke…), hlavné cesty a pod.

• Facebook